Stačí talent k skutočnému úspechu? Kde sú najslobodnejší ľudia? Ako vám hra na hudobný nástroj dopomôže k prijatiu na VŠ? To sú otázky, na ktoré vám odpovie úspešný, cieľavedomý, a najmä scestovaný Juraj Kostúrik (ročník 2000-2005).
Na ktorú univerzitu si nastúpil po ukončení štúdia na GBAS?
Po ukončení GBAS som začal štúdium Bachelor of Science in International Economics and Management na Università Bocconi v Miláne. Ešte počas tohto štúdia som strávil semester na Universidad Torcuato di Tella v Buenos Aires a potom som sa cez univerzitu Bocconi dostal na stáž na Talianskodominikánsku obchodnú komoru v Santo Domingu (Cámara de Comercio Dominico-Italiana). Momentálne som ukončil Master of Arts in International Political Economy na University of Kent, presnejšie na jej časti Brussels School of International Studies v Bruseli. V novembri som mal promóciu v Canterbury. Cez leto som stážoval u medzinárodne renomovanej environmentálnej právničky Johanny Bernstein, ktorá sa zväčša pohybuje medzi Ženevou a jej domovom v Le Chable (malá dedina v kantone Valais vo Švajčiarsku). No a od novembra stážujem v Európskej komisii v DG Climate Action v Bruseli.
To muselo byť celkom finančne náročné…
Škola mi dávala počas celého štúdia štipendium a okrem toho som part-time dva roky pracoval popri škole. Mal som celkom šťastie, keďže miesto som si našiel v obchode Giorgia Armaniho len niekoľko sto metrov od miesta, kde sám býva. Bola to tiež zaujímavá skúsenosť, ktorá mi nielen zdokonalila taliančinu, ale spoznal som tam množstvo výnimočných ľudí.
Kam myslíš, že ťa tvoja chuť cestovať povedie ďalej a koľko jazykov vlastne ovládaš?
Existuje veľa miest, kde som ešte nebol a kam by som sa chcel, ak nie presťahovať, tak aspoň pozrieť. Láka ma stále veľmi Latinská Amerika. Mal som tam pocit, že ľudia tam žijú s väčšou chuťou, že sú vo svojich mysliach slobodnejší, že žijú viac tu a teraz, nie zajtra alebo včera a to napriek mnohým ich problémom. Buenos Aires a jeho obyvatelia mi navždy zostanú v mojom srdci ako aj mnohé iné miesta a ľudia s nimi spojení. Ale je veľa úžasných miest a výnimoční ľudia sa dajú nájsť všade. To, čo sa mení, sú zvyklosti, podľa ktorých funguje určitá spoločnosť. Moja chuť cestovať, spoznávať a učiť sa jazyky pramení práve z nenásytnej chuti vnútorne rásť ako človek, ako osobnosť. Priamy kontakt je samozrejme to najlepšie a najintenzívnejšie v zmysle zážitkov a životných lekcií a svet je nám otvorený, ak ho takým spravíme. Horizonty mi veľmi otvoril aj môj tretí ročník na strednej škole, ktorý som strávil na Lawrenceville School v New Jersey. Je to absolútne výnimočná inštitúcia, v ktorej mi ukázali, ako sa veci dajú a nie ako sa nedajú. Mal som obrovské šťastie sa tam dostať cez súťaž vtedy ešte organizovanú Open Society Foundation v Bratislave spolu s organizáciou Assist. Tento program stále funguje a všetkým ho vrelo odporúčam. Dnes hovorím plynule anglicky, španielsky, taliansky a francúzsky a teším sa, že sa budem ďalej zdokonaľovať v týchto jazykoch, ako aj v ďalších. Vedieť ich mi umožňuje priamy prístup k neuveriteľným kultúram a nekonečnému množstvu informácií. V krajinách, kde som sa tieto jazyky naučil, som sa aj vďaka tomu vždy cítil ako doma a tak povediac našiel som moje ďalšie ,,nové” ja. Je to niečo, čo ja sám nedokážem oceniť v mojom každodennom živote, a čo mi už nikdy nikto nevezme.
Ty si sa neustále zaujímal o štipendiá, pretože si chcel cestovať, či to bola súhra náhod?
Štipendiá som samozrejme hľadal a bolo to skoro vždy viac menej nevyhnutné kritérium na to, aby sa štúdium alebo iný pobyt dal uskutočniť. Keď má človek oči otvorené, možnosti sa vždy dajú nájsť. Možno je to o niečo zložitejšie, ale je to možné.
Čo ti dopomohlo k prijatiu na VŠ? Ako k tomu prispelo práve štúdium na GBASe?
Stredná škola je pre každého špecifické obdobie, kvôli tomu, že človek naozaj dospieva. Odísť z domu nie je vždy len med lízať, teda GBAS aspoň z môjho hľadiska bola naozaj školou života po viacerých stránkach. To, čo mi dalo naozaj veľa bolo množstvo vynikajúcich pedagógov, ktorí často išli ,,above and beyond the call of professional duties.” Boli to ale aj výnimoční spolužiaci, ktorí ma často dotlačili
svojimi výkonmi snažiť sa na hodinách viac. Vysokú školu ako aj podmienky som si našiel sám. Rozhodujúce pri prijímaní boli zrejme moje doterajšie výsledky a to nie len akademické, ale aj extrakurikulárne. Proste treba byť aktívny a snažiť sa.
Mohol by si menovať pár tých mimoškolských aktivít, ktorým si sa venoval?
Mimoškolské aktivity sú často dôležité aj preto, lebo univerzitám, a to predovšetkým americkým, dokazujú, že je človek aktívnym členom svojej komunity, že robí veci nielen, keď musí, že je človekom všestranným. Ja osobne som napríklad hral na priečnu flautu. Na Lawrenceville School v New Jersey som sa tak dostal do symfonického orchestra. Podieľal som sa aj v Martine na projekte American Peace Corps, ktorý pomáhal pri budovaní lokálnej občianskej komunity, ktorá by fungovala ako skupina mladých ľudí aktívnych pri riešení rôznych miestnych problémov. Šport samozrejme môže tiež otvárať dvere. Je dôležité sa mu venovať aj serióznejšie. Mne osobne to vždy trochu chýbalo, ale určite si rád zabehám alebo zaplávam. Počas posledných dvoch rokov gymnázia som aj učil angličtinu na Akadémii vzdelávania a musím povedať, že ako job na večer ma to veľmi bavilo. Ako som už povedal, je dôležité byť aktívny a zapájať sa. Nehovorím o robení niečoho na silu, proste ísť za tým, čo naozaj človeka baví a to môže byť čokoľvek.
Myslíš, že práca popri škole má viac výhod ako nevýhod? Pretože s prácou súvisí aj menej voľného času, priestoru na učenie atď…
Práca popri škole určite aspoň pre mňa nebola hlavne v prvých ročníkoch niečo, čo som robil z čistého potešenia alebo z nedostatku nápadov ako využiť môj voľný čas. Bola to jednoducho nutnosť. Mal som síce štipendium, čo mi samozrejme umožnilo ukončiť štúdium bez dlhov, ale na každodenný život v meste ako je Miláno (alebo akékoľvek iné európske veľkomesto) to proste nestačí. Škola mi však
určite finančne veľmi pomohla. Prispievala mi aj na môj pobyt v Buenos Aires a preplatila niektoré výdavky týkajúce sa stáže na Talianskej obchodnej komore v Santo Domingu. Je samozrejmé, že práca popri škole je časovo náročná. Uberá z času na učenie a v tomto zmysle vyžaduje určitú obeť. Bezpochybne by som si v tom období bol vedel predstaviť aj iné spôsoby ako naložiť s mojím časom. Moje rozhodovanie, či pracovať alebo nie však určite nebolo založené na zvažovaní výhod alebo nevýhod s tým spojených. Z druhej strany som mal naozaj šťastie, v práci som spoznal kopu zaujímavých ľudí, veľmi rýchlo sa zdokonalil v taliančine a umožnilo mi to vniknúť do sveta, do ktorého sa málokto dostane. Myslím si, že každá skúsenosť je vynikajúca a umožňuje rast osobnosti. Je jasné, že škola bola v tom čase prvoradá, ale s trochou snahy sa to dalo všetko nejako skĺbiť.
Hovorí sa: maturita – formalita a skutočné učenie začína až na univerzite… Čo by si poradil maturantom, aby najlepšie zvládli skúšky, čo stoja pred nimi v najbližších mesiacoch? Ako to bolo pri tvojej maturite?
Ako každá iná skúška, človek sa na ňu musí pripraviť. Čím skôr začne a čím viac času tomu venuje, tým má väčšie šance uspieť. Je samozrejmé, že po maturite čakajú na každého ďalšie skúšky často o veľa náročnejšie, no v každom prípade je fajn sa snažiť zo seba vždy vydať čo najviac. Musím sa priznať, že keďže som s učením nikdy nemal veľké problémy, často som veci nechával na poslednú chvíľu. Myslím si, že ľudia, ktorým to možno až tak ľahko nešlo, a preto boli takpovediac prinútení sa pripravovať systematickejšie, z toho nakoniec vyťažili viac. Ja som k veľa skúškam pristupoval trochu
pragmaticky, namiesto toho som sa mal snažiť vždy o maximum. Totiž talent alebo nejaké nadanie vo všeobecnosti je síce dôležité, no tvrdá práca je jediný kľúč ku skutočnému úspechu.
Spomínal si, že si robil aj v obchode Armaniho. Moja posledná otázka znie, či si teda Armaniho aj osobne stretol a hovoril s ním?
Odpoveď na tvoju otázku je áno. Armani býva kúsok od obchodu, kde som robil. Je to v podstate jeden z hlavných jeho obchodov na svete a on ako aj iní známi ľudia sa tam zjavovali často.
Jurajovi ďakujeme za rozhovor a prajeme mnoho úspechov.
Veronika Lišková, Karis January & February 2012
Ďalšie zaujímavé rozhovory s úspešnými absolventmi si môžete prečítať tu.