Chcel som niečo povedať už na Christmass Assembly, ale z bližšie nešpecifikovaných dôvodov som sa nemohol dostaviť 
To, čo Vám chcem zapriať do Nového roka je založené na skutočnej udalosti. Je to taký krátky príbeh, ktorý zahŕňa otca a syna. Syn som ja a otec je môj otec.
Môj otec sa vždy môjmu životu snažil dať presný smer. Chcel, aby som mal víziu a aby som vedel, za čím si ísť. Aj preto už počas základnej školy hovoril, že by bolo fajn, keby som sa raz dostal na Univerzitu Matej Bela a študoval tam diplomaciu. To bol náš prvý cieľ.
Keď som však základkou, tak ako vy, prechádzal ako nôž maslom, ciele bolo potrebné posunúť. Zmenil som aj školu a prestúpil na osemročné gymnázium do Michaloviec. Zrazu otec sníval, že by bolo fajn, keby som raz študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Na osemročnom gymnáziu som sa ale stále nudil a oco premýšľal, čo so mnou, aby ma poriadne zamestnal. Nevedel na nič prísť, až si raz kúpil noviny.
Krátke intermezzo pre vysvetlenie:
Môj otec robil futbalového rozhodcu asi dvadsať rokov a podľa toho si kupoval aj noviny. Bol to Zemplínsky Korzár a kupoval si ho výhradne v pondelok, kde bola delegácia na víkendový zápas, a piatok, kde boli zase prípadné zmeny v obsadení rozhodcov. Nič iné sme doma na stole nemali. Mamin Život a ocove pondelňajšie a piatkove Korzáre.
Koniec intermezza.
Bola streda a bol to december, keď zrazu ocovi niečo vnuklo, aby si kúpil noviny. Prílohou daného čísla korzára boli bilingválne gymnáziá – a odvtedy sa teda začali diať veci. Po navštívení pretestovaní som si myslel, že sa mi na GBAS nikdy nepodarí dostať – tam som bohužiaľ prvýkrát pocítil rozdiel medzi školami na východnom a ostatnom Slovensku. Po krátkej ale intenzívnej príprave som príjimačky predsa len zvládol a stal sa študentom tohto úžasného gymnázia. Okrem toho, že som konečne musel začať pracovať viac, aby som mal dobré výsledky sa zmenila ešte jedna vec. Pomaly ale isto som začal držať opraty svojho života ja, nie môj otec. Tak, ako sme snívali kedysi o Univerzite Mateja Bela či Karlovej Univerzite som si ja pre seba vysníval University of Cambridge (ej veru, nehanbil som sa pri určovaní cieľov).
Minulý rok som bol neúspešný a to tak, že som nebol ani medzi tými, ktorých pozvali na interviews. Nedalo mi to a tak som sa tento rok o Cambridge pokúsil znovu. Po oveľa dlhšej príprave ma na interviews tento rok pozvali a ja som dostal tú možnosť prvýkrát vstúpiť na pôdu mojej vysnívanej univerzity. Pocit to bol naozaj neopísateľný. Cambridge bol presne taký, aký som si ho predstavoval. Historický, tajomný, pokojný a zároveň tak veľmi živý. Utvrdil som sa v tom, že to je miesto, kde by som raz naozaj chcel študovať. Asi pred troma hodinami som sa ale dozvedel, že ma v Aberdeene čaká obálka s nie príliš pozitívnou odpoveďou. Vlastne je to, ako sa to teraz vraví, celé zle. Bol som znova neprijatý.
Čo som vám však týmto chcel povedať nebolo to, aby ste všetci chceli ísť na Cambridge ani som sa tým nechcel pochváliť. Za tých pár rokov, čo doteraz po svete behám som sa okrem iného naučil dve veci a o tie sa s vami chcem podeliť. Akosi nastáva čas, kedy by som našej škole chcel aj niečo vrátiť a nielen z nej brať.
Prvou je to, že tak, ako môjmu ocovi dal život signál, aby si tie noviny kúpil, dáva život každému z nás nejaké signály a je len na nás, či si ich budeme všímať a reagovať na ne. Môžu nám veľmi zmeniť život.
Druhou vecou je to, že budem dúfať, že nikdy neprestanem snívať. Sníval som veľmi o tom, aby som sa na tú školu dostal. I keď sa to nepodarilo, pocit ktorý som mal, keď som sa po tej škole prechádzal mi už nikto nevezme a bol skutočne krásny.
A tak vám do Nového roka, milí gbasáci ale aj ostatní, želám, aby ste si všímali signály, ktoré nám život ponúka a aby ste nikdy neprestali snívať a svoje sny si neskôr plnili.
Držím palce!
Roman Bašár (BGMH 2005-2010)
Roman súhlasil s uverejnením jeho priania na webe Sučany Alumni. Odkaz na jeho pôvodný článok na Facebooku.